„Maďari za Dunaj“: ukážkový bullshit
Historické fakty môžu byť pravdivé – a zároveň sa s nimi dá robiť nepoctivá rétorika. Tento text je presne ten prípad: fakty sú kulisa, význam sa tlačí cez emóciu, skratky a „ťažké“ slová bez testu.
Zdroj
- Postoj (10. 12. 2025): Maďari za Dunaj! Benešove dekréty im pristavili dobytčiaky, potom prišiel aj Štúr
- Slov-Lex: 145/1946 Zb. – Dohoda medzi Československom a Maďarskom o výmene obyvateľstva
- Slov-Lex: 416/2025 Z. z. – doplnenie § 417f (trestný čin „popierania/spochybňovania“ povojnového usporiadania)
- Denník N (16. 12. 2025): „Benešovská“ novela Trestného zákona – rozbor dopadov na slobodu prejavu
Prečo to pitváme
Lebo ide o typ textu, ktorý sa tvári ako „historické objasnenie“ – ale v skutočnosti je to rámovanie. Čitateľ dostane emóciu, morálny tlak a pocit, že „už je jasno“.
Problém nie je, že sa hovorí o citlivej téme. Problém je metodika: miešanie faktu a interpretácie, selekcia, skoky bez mostov a právne slová používané ako kladivo.
Ak text chce robiť závery o vine, práve, trestnosti a „zločinoch“, musí uniesť dôkazový štandard. Tu sa to nedeje.
Citované tvrdenie (jadro naratívu)
Nosný naratív je jednoduchý: „dekréty“ ako živá hrozba, „premenovávanie“ ako vymazávanie identity, a súčasnosť ako pokračovanie minulosti – s pridanou pointou, že kritika môže byť trestná.
„Duch dekrétov stále žije.“
„Nedávna novela slovenského Trestného zákona… verejná kritika tzv. Benešových dekrétov… stala trestným činom.“
„Porušenie sa trestá odňatím slobody až na šesť mesiacov.“
„Podľa niektorých toto premenovávanie bolo genocídou maďarských toponým.“
Citácie sú krátke a jadrové – presne tie miesta, kde sa z histórie vyrába okamžitý verdikt.
Fakty (audit reality)
Tu je minimum overiteľného, ktoré stojí pod nosnými časťami textu – oddelené od emócie.
Poznámka: tieto fakty samy osebe neprodukujú jediný „správny“ morálny výklad. Produkujú len to, čo sú: opora pre diskusiu.
Čo článok robí (techniky bullshit-u)
- Miešanie kategórií: komentár sa tvári ako historická analýza – no chýbajú zdrojové testy, alternatívne výklady a metodika.
- Skoky bez mostov: z opisu udalosti sa rovno vyrába záver o „vymazávaní“, „genocíde toponým“ či „zločine proti ľudskosti“ bez presného testu pojmov.
- Právne slová ako kladivo: keď sa používa „trestnosť“, „zločin“, „proti ľudskosti“, treba nasledovať právna analýza (skutkové znaky, jurisdikcia, porovnanie). Tu nie je.
- Emócia ako dôkaz: osobná skúsenosť je silná – ale nesmie suplovať argument. V texte sa často stáva nosičom významu.
- Rozmazané subjekty: „slovenskí politici“ či „priaznivci“ ako amorfný blok – bez rozlíšenia času, aktérov a konkrétnych rozhodnutí.
Verdikt
UKÁŽKOVÝ BULLSHIT. Nie preto, že by sa v texte nevyskytovali reálne udalosti. Ale preto, že text robí klasickú operáciu: fakty si nechá ako dekoráciu – a význam doručí cez emóciu, skratky a „ťažké slová“ bez disciplíny.
Výsledok je predvídateľný: čitateľ neodchádza s nástrojmi na overenie, ale s pocitom, že „už vie, kto je vinný“. To nie je analýza. To je výroba verdiktu.
Ak chce niekto robiť serióznu debatu o Benešových dekrétoch, menšinách a pomenovaniach, musí prestať s marketingom krivdy a začať s disciplínou: zdroje, definície, porovnania, kontext. Inak je to len ďalší konfliktný produkt.